Černobyľ asi netreba nejako špeciálne predstavovať. Je neslávne slávny a poznajú ho asi všetci po celom svete. Reaktor číslo 4 Černobyľskej atómovej elektrárne vybuchol 26. apríla 1986 o 1:23:48 miestneho času a zmenil život niekoľkým desiatkam tisícom ľudí nielen v priľahlých oblastiach, ale aj vo svete.
Rozhodnutie ísť do Černobyľu a Pripjate padlo u nás už veľmi dávno. Malo to však jeden háčik. Vstup je povolený až od 18 rokov, tak sme museli počkať, kým jeden člen výpravy dosiahne plnoletosť.
Potom som to nejako pustila z hlavy, absolvovali sme dovolenky a výlety v iných kútoch sveta až jedného dňa, počas balenia na našu cestu za zážitkami do USA, som niečo hľadala na internete a nejak na mňa „vyskočili“ akciové letenky do Kyjeva. Že by znamenie, že sa tam konečne dostaneme? Neváhala som a kúpila. Veď letenky za necelých 12 € sa nevidia každý deň. Začalo pátranie a googlenie, ako sa vlastne do Černobyľu dostaneme. Medzitým vyšla známa americká miniséria o Černobyle a moje očakávania boli o to väčšie. Myslela som si, že sa konečne dozviem, ako to vlastne bolo… ale o tom ďalej.
Akú agentúru zvoliť?
Do Černobyľu sa nedá ísť bez využitia miestnej agentúry. Stále je to strážená vojenská zóna, kde potrebujete mať povolenie na vstup. Našla som informácie, že vás tam podnikaví miestni obyvatelia vedia prepašovať aj bez týchto povolení, no nerada by som si posedela niekde v ukrajinskej väznici zopár dní či týždňov. Tak túto možnosť sme úplne zavrhli.
Začalo hľadanie a sledovanie recenzií rôznych agentúr. A že ich teda je. Líšia sa cenami, no program je u všetkých zhruba rovnaký. Vybrala som teda na základe pomer cena/ recenzie. Rozhodli sme sa pre agentúru SoloEast Travel. Môžete si vybrať, v akom jazyku chcete mať sprievodcu – slovenčina ani čeština v ponuke nie je.
Existujú aj agentúry, ktoré ponúkajú slovenského alebo českého sprievodcu, no takýto zájazd majú iba 1-2 x mesačne a musí byť minimálne 8 ľudí v skupine. Inak si priplácate ešte za slovenského/ českého sprievodcu. Táto agentúra však aj bez tohoto príplatku vychádzala ako jedna z najdrahších.
Aký výlet zvoliť?
Môžete si vybrať od jednodenného výletu, kedy ráno odídete z Kyjeva a večer sa vrátite, až po výlety s prespaním. My sme sa rozhodli pre jednodenný výlet, kedy sme videli všetko podstatné a vychádzal aj cenovo prijateľne. Ono to vôbec nie je lacný špás, isť tam na 2 a viac dní.
Rezervovala som náš termín, vypísala do formulára cez internet všetky údaje o účastníkoch, zaplatila 50% zálohu. Zvyšok sa doplácal až tesne pred odchodom do Kyjeva. Výhoda je, že ak by sa niečo stalo, viete túto rezerváciu stornovať či presunúť na iný termín. Ak by ste sa rozhodli pre SoloEast Travel, pozrite si aktuálnu ponuku výletov a ceny na ich stránke.
Na čo si dať pozor?
Všetky agentúry ponúkajú približne rovnaký program. Skontrolujte si, aby ste mali v programe tie TOP veci, ktoré sa dajú na mieste vidieť:
- radar Duga
- dedinka Kopachi, kde sa môžete ísť okrem iného pozrieť aj do bývalej materskej škôlky
- reaktor 4
- prehliadka mesta Černobyľ - Wormwood Star memorial, St. Ilya Church, Memorial "tých, čo záchránili svet" a veľa iného
- Černobyľ a Pripjať sign /nápis pri vstupe do mesta/
- Red Forrest
- pešia prehliadka Prypjať - plaváreň, štadión, škola, supermarket, hotel, nemocnica a mnoho iného
- asi najznámejšia časť Pripjate - lunapark
- dozimetre v cene, alebo sa pripláca?
- obed v cene, alebo sa pripláca?
- poistenie
- doprava a sprievodca
Iné možnosti
Na Slovensku aj v Čechách je množstvo agentúr a cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú komplet výlet – od leteniek cez ubytovanie, poistenie, zabezpečia agentúru aj povolenia na vstup. Takýto výlet môže vyjsť niekoľko stoviek euro na osobu. Podľa môjho názoru a skúsenosti je oveľa lacnejšie vybaviť si všetko na vlastnú päsť a za ušetrené peniaze môžete ísť radšej na ďalšiu dovolenku. Ak si na organizáciu a vybavovanie netrúfate sami, kontaktujte ma a pomôžem vám s tým.
Ako to prebieha?
Ráno o 8 hod sa stretnete na námestí Nezávislosti v Kyjeve. Musíte mať so sebou pas, oblečené dlhé rukávy a dlhé nohavice, obutú pevnú uzavretú obuv. Tí, čo nemali, museli bežať späť do hotela. Našu skupinu tvorili turisti z rôznych krajín Európy, celkovo nás bolo 14. Zoberte si aj niečo na jedenie a na pitie, ideálne ak to máte v oddelenom batohu, ktorý necháte v autobuse.
Sprievodkyňa nám rozdala dozimetre – v tejto agentúre je za ne malý poplatok, tak sme si rezervovali iba jeden pre nás dvoch. Veď aj tak budeme stále spolu. Hneď sme skúsili, aká je radiácia v centre Kyjeva s tým, že to neskôr porovnáme s Černobyľom. Ideálne je, ak máte opasok a tento dozimeter si „zavesíte“ na opasok a nemusíte ho nosiť v ruke.
Cesta trvá asi 2 hodiny, je to 120 km. Po ceste sa zastavíte na pumpe, kde si môžete kúpiť jedlo a pitie, ísť na WC. Počas cesty sa premieta film o Černobyle, o evakuácii ľudí, o tom, ako neskôr zabezpečovali reaktor.
Prichádzame na prvú kontrolu Dytyatky checkpoint. Je to hranica 30 km Exclusion Zone. Ešte v autobuse sme dostali povolenie k vstupu a tu nám ho spolu s pasom prvý krát kontrolujú. Dostali sme každý „zariadenie“, ktorým si odsledujú, či sme naozaj na konci dňa všetci zo zóny aj odišli. Je to taký malý prívesok na krk.
Tu si môžete kúpiť aj suveníry ako magnetky, šálky, pohľadnice a rôzne drobnosti na jedenie či pitie.
Ako prvú pozrieme dedinku Cherevach, kde je zopár rozbitých domov, rozbité auto, nejaký bývalý kulturák. Pokračujeme autobusom ďalej. Nápis Černobyľ – tam sa fotia asi všetci, čo sem prídu.
Prechádzame cez ďalšiu kontrolu – Leliv checkpoint, kde sme v okruhu 10 km Exclusion Zone. Znova kontrola pasov a povolení a ideme ďalej.
Pokračujeme autobusovu prehliadkou Černobyľu, zastavujeme sa pri rôznych pamätníkoch. Sprievodkyňa nám vysvetľuje, o čo vlastne ide. Napríklad tu je zapísaný zoznam dedín, ktoré pri výbuchu jadrovej elektrárne 26.4.1986 zanikli a boli vymazané z mapy.
Celkom som prekvapená, že mesto nie je úplne vyľudnené. Normálne tu bývajú ľudia, v niektorých oknách sú záclony, dokonca som zahliadla aj nejaké muškáty či sušiace sa prádlo na balkóne. Sprievodkyňa nám vysvetľuje, že niektoré byty sú ešte obývané.
Žijú tu robotníci, ktorí v Černobyle stále pracujú. Striedajú sa v turnusoch – 2 týždne sú tu a 2 týždne sú doma. Ale vraj tu žije aj zopár pôvodných obyvateľov, ktorí sa odmietli vysťahovať. No väčšina budov, domov a bytov je opustená a schátraná, tak celkovo to pôsobí veľmi zanedbane.
Pokračujeme k anténe Duga, ktorá mala slúžiť ako protiraketový systém. Vraj „žrala“ toľko energie, ako vyrobil jeden jadrový reaktor z Černobyľu a ani neplnila svoj účel. Okrem signálov o raketách sa tam miešal aj signál z vlakov, autobusov a všeličoho iného.
V blízkosti je bývalé vojenské výcvikové stredisko, kde sme na „tajňáša“ vbehli do budovy a videli pozostatky riadiaceho strediska. Tento radar aj stredisko bol vládou ZSSR veľmi utajovaný a oficiálne tu bolo detské rekreačné zariadenie. Aj tak celkom nerozumiem, ako sa im to podarilo utajiť (alebo nepodarilo?), keď výška antény bola 150 m a šírka 500 m.
Vraciame sa späť do Černobyľu na obed (ten bol v cene, ešte v Kyjeve sme si vybrali z 3 druhov jedál, k hlavnému jedlu bol aj dezert, ovocie a voda) a ideme ďalej ideme do dedinky Kopachi, kde sa môžeme ísť okrem iného pozrieť aj do bývalej materskej škôlky.
Jadrový reaktor číslo 4
Pokračujeme ďalej a po niekoľkých minútach jazdy sa dostávame k reaktoru číslo 4 – najskôr si ho pozrieme z diaľky a potom ideme aj k nemu na povolenú vzdialenosť. Je zakrytý pod sarkofágon, ktorý dokončili v novembri 2016. Ten postavili cez pôvodný betónový kryt. Sarkofág tam bude 100 rokov, no dnes nikto nevie, čo sa bude diať potom.
Zvyšné 3 reaktory boli funkčné až do 15. decembra 2000, kedy bola Černobyľská atómová elektráreň úplne odstavená. Dodnes tam pracuje niekoľko tisíc pracovníkov, ktorí dohliadajú na bezpečnosť elektrárne. Počas výbuchu sa totiž uvoľnilo iba 5% jadrovej energie z jedného z reaktorov a zvyšných 95% je stále tam.
Na moje prekvapenie je tu dozimeter stále ticho, predpokladala som, že tu bude radiácia najvyššia. Sprievodkyňa nám zase povedala zopár zaujímavostí o reaktore a pokračovali sme do Pripjate.
Pripjať vtedy
Bolo to jedno z najmodernejších miest v ZSSR, hovorilo sa mu aj mesto mladých. Bývali tam pracovníci z jadrovej elektrárne so svojimi rodinami, na svoju dobu bolo mesto veľmi dobre vybudované, malo napríklad prvý supermarket v bývalej ZSSR. Dovtedy sa chodilo do obchodu, kde vám predavačka za pultom podala to, čo ste potrebovali. Aj preto sem chodili nakupovať ľudia zo širokého okolia.
Bolo to moderné mesto, obyvatelia tu mali všetko, čo potrebovali k svojmu životu – detské ihriská, nemocnicu, plaváreň, školy a škôlky, kultúrne stredisko, hotel, železničnú stanicu, štadión… priemerný vek obyvateľov bol 25 rokov.
Mesto sa začalo stavať v roku 1970, takže malo iba necelých 16 rokov, keď prišlo ku tragédii. V čase tragédie malo približne 50 000 obyvateľov.
Údaje o tom, kedy došlo k evakuácii sa rôznia. Je známe, že vláda sa snažila najskôr výbuch „zamlčať“ a dlho tvrdili, že sa nič nedeje. K evakuácii preto došlo až po niekoľkých hodinách od výbuchu. Nám sprievodkyňa hovorila, že začala 1 deň od výbuchu a obyvatelia dostali na odchod zo svojich bytov iba hodinu.
Museli si zobrať to najnutnejšie a vraj sa za 3 dni vrátia. No nevrátili sa už nikdy. Každý si mohol zobrať iba jeden kufor s vecami, všetky domáce zvieratá tam museli nechať. Obyvatelia mesta Pripjať v osudný deň dostali nasledovný odkaz:
Pre obyvateľov mesta Pripjať! Rada mesta vás informuje, že v dôsledku nehody v elektrárni v Černobyle, sa v meste Pripjať zhoršujú rádioaktívne podmienky. Komunistická strana, jej úradníci a ozbrojené sily robia potrebné kroky na boj proti tomu. Avšak s cieľom udržať ľudí v čo najväčšom bezpečí a ochrániť ich zdravie, ako je len možné, pričom deti sú najvyššou prioritou, musíme dočasne evakuovať občanov v najbližších mestách regiónu Kyjev.
Z týchto dôvodov bude mať každý bytový blok od 27.apríla (14.00 hod) k dispozícií autobus, ktorý bude pod dohľadom polície a mestských úradníkov. Odporúčame, aby ste si so sebou vzali dokumenty, dôležité osobné veci a určité množstvo jedla. Vedúci pracovníci verejných a priemyselných zariadení mesta spísali zoznamy zamestnancov, ktorí majú ostať v Pripjati, aby udržali zariadenia v dobrom pracovnom stave.
Všetky domy budú počas evakuácie strážené políciou. Súdruhovia, dočasne opúšťajúc svoje rezidencie, uistite sa, že ste vypli svetlá, elektrické zariadenia a vodu a zavreli okná. Prosím, ostaňte pokojní a v poriadku v procese tejto krátkodobej evakuácie.
Pripjať dnes
Teraz sa mu hovorí „mesto duchov“. Je to mŕtva, neobývaná zóna, z domov a ostatnej občianskej vybavenosti sú ruiny. Zóna je chránená vojakmi, pretože po havárii sa začalo rabovať. Aj tak sa úplne nezabránilo tomu, aby sa povynášali z bytov napríklad dvere, radiátory, nábytok, okná.
Mali sme možnosť do niektorých bytov nahliadnuť a niektoré sú úplne prázdne, v niektorých je stále zopár kusov nábytku. Nikde v bytoch som nevidela žiadne osobné veci ako oblečenie, obuv, hračky, vybavenie kuchyne.
Mesto je stále zamorené, predovšetkým céziom a bude musieť uplynúť najmenej 150 rokov od havárie, pokiaľ rádioaktivita klesne na úroveň, ktorá neškodí. No už dnes sa na niektorých miestach dá zdržiavať určitý čas, záleží od veľkosti zamorenia. Ak zamorenie ustúpi, potom bude možné napríklad zvyšky mesta zbúrať a postaviť mesto nové. V posledných rokoch silnejú snahy o vybudovanie skanzenu z tohoto mesta.
Ešte v Kyjeve sa nás sprievodkyňa pýtala, či chceme stráviť viac času v Černobyle, alebo v Pripjati. Všetci sme sa zhodli, že chceme viac času stráviť v meste Pripjať.
Už pri vstupe do mesta pri nápise Pripjať sa išiel dozimeter zblázniť. Našťastie sprievodkyňa presne poznala najviac zamorené miesta a nedovolila nám zdržiavať sa tam príliš dlho. Takisto v meste nám ukázala zóny, kde je radiácia ešte stále vysoká – bolo to napríklad na miestach, kde sa zhromažďovala dažďová kontaminovaná voda.
Pozreli sme si hlavnú ulicu, domy, supermarket, školu, štadión… myslím si, že nasledujúce fotky hovoria za všetko a netreba k nim už žiadny ďalší komentár:
Dostávame sa k asi najočakávanejšej časti prehliadky – lunapark. V skutočnosti je oveľa menší, ako som si ho predstavovala podľa fotiek. Ako som písala vyššie, doteraz neviem, či vlastne bol otvorený, alebo nie.
Odchádzame zo zóny cez Red Forrest. Tu je najvyššia kontaminácia, tak nevystupujeme z autobusu. Po ceste vidíme mostík – ak ste videli minisériu Černobyľ, tak na ňom stáli ľudia a pozerali sa na požiar v elektrárni. V skutočnosti to tak vraj vôbec nebolo.
Pri ceste späť sme absolvovali 2 prehliadky, či nie sme rádioktívni, odovzdali sme dozimetre a „sledovacie“ zariadenia.
Na ceste späť nám opäť v autobuse premietali filmy napríklad o evakuácii, kedy tam boli aj reálne zábery z vrtuľníka na nekonečnú kolónu autobusov a ľudí, ako do nich nastupujú iba s malým kufríkom. Boli tam zábery detí, ktorým vojaci brali z rúk mačky a psov, ktoré si chceli zobrať so sebou – to bolo asi najemotívnejšie z celého filmu. Okolo 20. hod večer sme späť v Kyjeve.
Vedeli ste, že:
- Lunapark nebol nikdy otvorený – pôvodne mal byť otvorený 1. mája, no čítala som správy o tom, že ho otvorili deň po výbuchu, ako dôkaz toho, že sa nič nestalo. Sprievodkyňa mi povedala, že to nie je pravda.
- Plaváreň mala na tú dobu nevídané vybavenie – skokanský mostík a bazén mal hĺbku až 5 m.
- Plaváreň fungovala ešte 10 rokov po výbuchu a chodili sa tam kúpať robotníci, ktorí pracovali na odstránení následkov havárie.
- Umelci môžu prísť pomaľovať steny domov v Pripjati, no musia to byť iba motívy z prírody – teda rastliny a zvieratá. Treba na to špeciálne povolenie.
- Najvyššiu hodnotu radiácie sme namerali v lunaparku na „kabínke ruského kola“, až 400 mikroSievertov. Vrtuľníky, ktoré lietali ponad horiaci reaktor pristával práve tu a víril rádioaktívny prach, ktorý sa tu usadil.
- Najviac rádioaktivity je vraj v machu, tak sa ho nesmiete chytať ani naň stúpať.
- Rádioaktivita klesá v pôde každý rok o 1 cm nižšie.
- Najviac rádioaktívne miesto je pivnica nemocnice, kde sú dodnes odhodené kontaminované obleky hasičov.
- Do budov sa nesmie chodiť, aj keď niektorí sprievodcovia urobia výnimku a zoberú vás tam.
- Priamymi obeťami boli najmä pracovníci elektrárne a hasiči, ktorí dostali smrteľné dávky radiácie. V prvých 3 dňoch bolo 299 hospitalizovaných pacientov s príznakmi ochorení spôsobenými ožiarením. Všetci boli poslaní na liečbu do špecializovanej nemocnice č. 6 v Moskve.
- Oficiálne je iba 28 priamych obetí černobyľskej nehody.
- Väčšina priamych obetí je pochovaná na cintoríne Mitino v Moskve. Každé telo je utesnené v betónových rakvách kvôli ich vysokému ožiareniu.
- Nehoda v Černobyle ovplyvnila životy približne 600 000 ľudí.
Je to bezpečné?
Toto ma zaujímalo asi najviac, keď som sa rozhodla toto miesto navštíviť. Hľadala som rôzne informácie, nielen tie, ktoré poskytuje cestovka. Dávka radiácie, ktorú dostane človek pri jednodennej návšteve je nižšia, ako dostanete pri niekoľkohodinovom lete lietadlom, či pre bežnom RTG vyšetrení.
Radiácia je v prírode všade okolo, v každom meste. Napríklad ešte v Kyjeve na námestí nám prístroj ukazoval okolo 0,5-0,8 mikroSoevertov. V Černobyle to bolo okolo 0,8-0,10 a na niektorých miestach viac, no tam sme sa nezdržali dlho. Vo všeobecnosti som sa dozvedela, že sa netreba obávať, ak sa dodržiavajú nasledovné bezpečnostné pravidlá:
- vstup povolený od 18 rokov
- vstup zakázaný tehotným ženám
- povinnosť mať dlhé rukávy, dlhé nohavice a uzavretú pevnú obuv, aj keď je vonku teplo
- zákaz chytať veci, sadať si na zem či na čokoľvek iné
- zákaz brať akýkoľvek suvenír – veci, kamene, listy….
- zákaz jedenia a pitia, fajčenia
- nechytať žiadne miestne zvieratá
- po návšteve sa odporúča oprať všetky veci, očistiť topánky pod tečúcou vodou, vyškrabať z podrážky kamienky a hlinu
- osprchovať sa a umyť si vlasy
Ako sme to urobili my?
- Zobrali sme si 2 batohy - jeden s jedlom, pitím a osobnými vecami sme nechávali v autobuse a druhý iba s dokladmi a peňaženkou sme brali so sebou.
- Zobrali sme si staré tenisky, ktoré sme po návšteve Černobyľu zahodili. Ak by sme ich mali kontaminované, tak ich tam musíte nechať a aspoň by mi nebolo ľúto, že mi vyhodili nejaké nové.
- Ja som mala aj staršie nohavice, ktoré už nenosím a tiež som ich vyhodila.
- Ubytovanie sme mali v apartmáne, kde bola podmienka práčka - všetky veci sme vyprali ešte na mieste a domov sme ich niesli čisté.
Moje dojmy z návštevy?
Nie je to miesto, pri ktorom poviem: „waw, je to super, určite sa sem chcem ešte vrátiť“. Je to miesto, kde sa odohrala veľká ľudská tragédia, kde tisíce ľudí prišlo o domovy, tisíce ľudí zomrelo (aj keď oficiálne štatistiky uvádzajú iba niekoľko desiatok mŕtvych), tisíce ľudí má doživotné následky a zdravotné problémy.
Nie som nejak veľmi precitlivelá povaha, ale byť tam a vidieť to na vlastné oči je niečo úplne iné, ako vidieť fotky či nejaké dokumenty. Určite to zasiahne každého človeka.
Každopádne som rada, že som tam bola, že som to videla, ale myslím si, že raz mi stačilo. Že nabudúce si vyberiem nejakú „veselšiu“ destináciu. A keď sa ma niekto opýta, či tam má ísť? Určite áno. Predpokladám, že každý, kto sa tam vyberie vie, kde ide a čo sa tam odohralo. A podľa toho bude k tomuto miestu a celému „výletu“ aj pristupovať: S úctou k tým, čo tam stratili domov či svojich blízkych.
Ak by ste chceli aj vy navštíviť Černobyľ, či iné miesto a netrúfate si na plánovanie a organizáciu sami, možno by vám pomohol kompletný foto a videonávod, ako si naplánujete a zorganizujete dovolenku či výlet kdekoľvek vo svete. Dozviete sa v ňom všetky dôležité informácie, prevediem vás celým postupom plánovania a upozorním vás, na čo nesmiete zabudnúť.
